Ráno, v ružinovskej nemocnici, sedelo v čakárni Národnej transfúznej služby viacero pacientov. Medzi nimi jeden starší, unavene pôsobiaci pán, čakajúci na lekára.
Do miestnosti vošiel lekár, s úsmevom, ako v amerických filmoch. Prišiel za svojim pacientom, podal mu ruku, poprial mu dobré ráno, a s úprimným záujmom sa opýtal aká bola cesta, a či môžu začať, či je starší pán pripravený. Zdravotnú sestru, ktorá riešila administratívu poprosil, aby pripravila všetky papiere tak, aby pán nečakal zbytočne dlho.
Lekár mal na sebe biely plášť a tmavú pleť - veľmi tmavú pleť - odhadujem to na Indiu. Tento pán MUDr. Komplikované Indické Meno, ktoré sa mi skutočne nepodarilo zapamätať, bol nepochybne pred pár rokmi imigrant. Imigrant, ktorý nepoznal našu kultúru, ani našu reč.
Dnes tento pán hovorí plynule po slovensky, a pomáha zachraňovať životy. Neprechádza sa po malebnom Slovensku, a neláme dievčatám sánky palicou.
Musím sa teda opýtať. Nemali by sme v Bruseli apelovať na kvóty pre náckov a iných primitívov? Evidentne ich máme v tejto krajine priveľa, a ja mám pocit, že takíto ľudia zo zvláštneho kultúrneho prostredia - ak nebude ich počet regulovaný - môžu pre naše Slovensko predstavovať skutočnú bezpečnostnú hrozbu.