Prekvapivé, a musím povedať, že veľmi pozitívne prekvapivé, sú reakcie Slovákov v internetových diskusiách. Býva väčšinovým konsenzom na Slovensku, že sme hrdí na našu neexistujúcu pohostinnosť, a našich zlatých chlapcov z Goteborgu.
Občas, priznávam sa, si prečítam diskusie na rôzných slovenských portáloch, a vždy odchádzam so slovami Kelišovej - velebnosti, du blejt. Tentokrát však boli reakcie, až na pár zanedbateľných výnimiek, mimoriadne pozitívne. Pre mňa osobne to bolo niečo nečakané - skôr som čakal žabomyšie vojny a klasický Česko-Slovenský "pomlčkový" hejt. Začal som mať malý pocit, že sme prekročili ďalší checkpoint, a prijali sme, že si Čech robí srandu z nášho hokeja, a my sa na tom dokážeme úprimne zabaviť.
Toto však nie je to jediné. Za posledný rok či dva, som mal možnosť veľakrát služobne aj súkromne navštíviť Brno, či Prahu. Napriek tomu, ako sa hovorí, že si prestávame navzájom rozumieť, až na pár výnimiek som túto skúsenosť nemal. Aj keď som na všetkých hovoril po slovensky, nikto mi nedal najavo nič negatívne. Keď sme s kolegom prednášali na konferencii v Brne, hovorili sme po slovensky, a zdá sa, že nám všetci rozumeli.
Bolo pre mňa príjemným prekvapením, keď ma v Café Imperial u známeho šéfkuchára Pohlreicha úctivo obsluhovala Slovenka, ktorá so všetkými hosťami komunikovala po slovensky.
Rovnako príjemným prekvapením pre mňa bolo, keď mi v ski resorte Salamandra v Hodruši-Hámre moje lyže servisoval Čech, a komunikoval - ako inak - po česky.
Často krát sa v bežnom živote stetávam s vzájomnými urážlivými názormi - či zo strany Čechov voči nám, tak zo strany nás voči Čechom. Ešte častejšie sú tieto hejty založené na historických krivdách, ktoré mojej generácii už môžu byť viac, či menej ukradnuté.
Ak si uvedomíme, že od nášho rozdelenia ubehlo viac ako 22 rokov, tá určitá podvedomá obojstranná blízkosť našich dnes už absolútne samostatných štátov a národov, je niečo, na čo by sme mali byť hrdí tu aj tam. Náš podvedomý bratský vzťah, ktorý sa prejavuje nie len v politike, ale najmä v spoločnom nažívaní ľudí žijúcich v týchto dvoch krajinách, je niečo, čo nám iné štáty, ktoré boli kedysi súčasťou spoločného štátu, môžu iba závidieť.
V tom našom prípade, ako ukazujú isté zrkadlá, ktorej našej československej spoločnosti nastavuje okrem iného aj spomínaná pieseň Jaromíra Nohavicu, medzi riadkami môžeme čítať, že náš štát sa rozdelil, aby sa naše národy zblížili.
