Spoločnosť s pasivitou neobmedzenou alias GMA vtedy a dnes...

Autor: Marek Galiňski | 2.2.2014 o 0:35 | Karma článku: 10,54 | Prečítané:  2243x

Prednedávnom si niektorí z nás, ktorí trochu poznajú svoje vlastné dejiny, pripomenuli 45. výročie upálenia Jana Palacha. Oficiálna verzia dôvodu pre ktorý sa Jan Palach upálil - a zároveň verzia ktorej ja osobne verím viac ako verzii o vymenenom studenom ohni západnými kontrarozviedkami - bolo odhodlanie vyjadriť protest proti občianskej pasivite. Nejdeme sa teraz venovať prípadu Jana Palacha, o tom nám poskytne zaujímavé informácie vydarený seriál troch filmov od Agnieszky Holland - Horiaci ker. Zaujímavé a dôležité sú tu dve slová - odhodlanie a pasivita.

V poslednom čase sa často skloňuje súčasná doba, ekonomická a politická situácia - všetky s jedným a tým istým spoločným menovateľom. Tým je konštatovanie, že to "ide všetko do sra***k", že "vsetko je na ho*no", že "nič sa nezmení". Človek pomaly ale isto nadobúda pocit, že udalosti sa dejú samé, že reakcia sa deje bez predošlej akcie. A očakáva sa niekde v kútiku duše, že nová generácia niečo zmení. Žiaľbohu, a tento krát určite nie chválabohu, nezmení. Prečo? Lebo je pasívna. A nejde o pasivitu v podobe ignorovania volieb, pohŕdania vzdelaním alebo ľahostajnosťou voči vyjadreniu vlastného názoru. Ta pasivita je totiž zakorenená hlbšie.

V roku 2003 som nastúpil na Gymnázium Matky Alexie v Bratislave. Viac ako vyučovací proces, ktorému moja lenivosť venovala iba toľko námahy koľko bolo nevyhnutne nutné, ma na tej škole fascinovalo niečo iné. Súdržnosť ľudí a to, ako študenti tvorili atmosféru školy. Obdivoval som učebne informatiky a školskú sieť, obdivoval som študentské akcie - diskotéky, plesy. Počas prvých štyroch rokov štúdia som tieto akcie vnímal pasívne, pohľadom "dejú sa". Neskôr ma to týmto smerom ťahalo stále viac.

Tieto akcie boli vždy akciami študentov študentom. Vždy sa našla skupina iniciatívnych študentov, ktorí chceli niečo dosiahnúť, a môžem povedať, že vedenie školy alebo profesorský zbor v 99% prípadov tejto iniciatíve nekládlo do cesty prekážky. Kým ako 11 - 12 ročný som vnímal týchto študentov ako "polobohov", ktorí niečo dokázali, neskôr cca v 15-tich som sám chcel skúsiť, aké to je niečo takéto organizovať. Navyše - počítače ma vždy lákali - takže bol tam malý sen raz byť "adminom" celej siete. Boli sme hrdí na to, že sme súčasťou GMA.

Vďaka týmto snom, túžbam a zvedavosti som postupne začal chodiť za tými staršími, ktorí organizovali akcie, starali sa o sieť, a podobne. Najprv ako obyčajná pomocná sila, neskôr stále viac a viac zodpovedné úlohy. Až tesne pred maturitou som bol ja v pozícii toho najstaršieho, od ktorého sa učili - a tajne dúfam že aj niečo naučili - tí mladší.

Za tie možno štyri roky môjho pôsobenia v tejto oblasti sa veľa zmenilo. V tej dobe sa štafeta preberala prirodzene. Vždy sa postupne našiel niekto, kto chcel tieto veci robiť, a postupne sa učil a zlepšoval. Dialo sa to akosi prirodzene. Robili sme to pre seba, pre spolužiakov. Tak ako to robili tí pred nami. Vkladali sme do toho naše odhodlanie. Urobiť akcie pre študentov ešte lepšími ako boli doteraz.

Stálo nás to veľa námahy, veľa času. Získali sme veľa skúseností do života. Veľa vecí sa podarilo a veľa vecí sa nepodarilo.

Prečo sme to robili? Lebo sme chceli. Robili sme to ako študenti pre nás, študentov. A tešila nás vždy vysoká účasť na týchto akciách. A veľa sme sa pri tom učili.

Ako však čas plynul a moja maturita sa stala realitou, náš tím narazil na zásadný problém. Mladší neprichádzali. Štafetu nemal kto prevziať. Museli sme začať mladších hľadať, namiesto toho aby sa hlásili sami. A aj tak sa nikomu nechcelo. Pre mňa je to nepochopiteľné - koľkokrát má človek v živote šancu učiť sa organizovať eventy, komunikovať s veľkým počtom ľudí, dávať dokopy organizačné tímy - alebo učiť sa ovládať obrovské mixpulty, hrať ples pre 250 ľudí, spravovať sieť s 500 užívateľmi, osvetľovať program spoza pultu v kulturáku, riešiť program filmoték tak aby sa prestávky medzi filmami zhodovali s čo najmenšou stratou času. Stavali sme sieť, vyrábali sme káble, učili sme sa zapájať aparatúru tak aby nevyhadzovala poistky, komunikovali sme so SOZA, študovali autorský zákon. A pri tom všetkom zažili veľa zábavy a odniesli si veľa nezabudnuteľných spomienok.

Každý sa mohol realizovať a možnosti boli takmer neobmedzené. Stačilo chcieť...

V poslednej dobe sa na GMA vraciam ako absolvent. Stále sa starám o sieť, stále s inými absolventami robíme akcie pre študentov. A tí ich občas úplne bojkotujú. Iná vec však prekvitá. Kritika sa nesie zo všetkých strán. Všade počúvam ako je GMA o ničom škola, ako ju každý nenávidí a teší sa kedy z nej vypadne, ako sa na tej škole nič nedeje, ako sú akcie o ničom, ako nefunguje wi-fi.

Nikto ale nepríde, a nepovie - "ako ste robili tieto akcie, chcem pokračovať". Študenti tejto školy sa v priebehu 5 rokov stali pasívnymi. Extrémne pasívnymi. Stratila sa hrdosť na to, byť gé-em-ákom. Stratila sa iniciatíva niečo urobiť. Stratil sa záujem.

Dnes má GMA nového riaditeľa. Držím mu palce a veľa úspechov do najbližších rokov. Bol by som veľmi rád keby svojou činnosťou dopomohol navrátiť GMA mierne stratený štatút prestížneho gymnázia.

Ale to, aká tá škola naozaj bude, nezávisí od riaditeľa ani od profesorov. To ako sa na tej škole budú študenti cítiť, závisi iba od nich.

Momentálne končia poslední členovia nášho tímu, a vyzerá to tak, že štafetu sa nechystá prevziať nikto.

Vážení gé-em-áci, vaše stredoškolské časy a vaša stredná škola, budú presne také, aké si ich urobíte vy sami. Ak vy sami budete pasívni, rovnako pasívne budú aj spomienky na vaše stredoškolské časy na GMA. Ja vám v tom držím palce.

Je tu aj všeobecnejší dôsledok, zasahujúci aj spoločnosť mimo GMA.

Tak ako funguje pasivita týchto ľudí na takej nepodstatnej blbosti ako je spríjemnenie si stredoškolského života, tak isto bude fungovať aj v ich občianskom živote, pracovnom živote, a vôbec všade. Stále viac bude prekvitať filozofia - "len odomňa nič nechcite" a životným krédom ľudí bude "a prečo ja?".

Ak budeme my všetci občania pasívni, pasívny bude aj náš život v tomto štáte. Tak ako si dnešní gé-em-áci musia uvedomiť, že školu tvoria oni, aj my všetci občania by sme si mali uvedomiť, že štát a spoločnosť tvoríme my sami.

Kto - ak nie my. Kedy - ak nie teraz.

Týmto článkom pozravujem GMA, od študentov až po vedenie - a osobitne Peťa S., Peťa L., Peťa H., Miša Š., Dominika K., Martina F., a mnohých ďalších na ktorých si teraz nespomeniem...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?